TERAZ SMELO STÚPAJ NAHOR !
(Pokračovanie)
36.Oblasti temna a zatratenie
37.Oblasti Svetla a raj
38.Svetové dianie
39.Rozdiel v pôvode medzi človekom a zvieraťom
40.Odlúčenie ľudstva od vedy
41.Duch
42.Vývoj stvorenia
43.Ja som Hospodin, tvoj Boh!
44.Nepoškvrnené počatie a narodenie Syna Božieho
45.Smrť Syna Božieho na kríži a posledná večera
46.Zostúp z kríža
47.To je moje telo! To je moja krv!
48.Vzkriesenie pozemského tela Kristovho.
49.Ľudské chápanie a Božia vôľa v zákone zvratného pôsobenia
50.Syn Človeka
51.Pohlavná sila a jej význam pre duchovný vzostup
52.Ja som vzkriesenie i život, nikto neprichádza k Otcovi, iba skrze mňa!
53.Hrubohmotnosť, jemnohmotnosť, vyžarovanie, priestor a čas.
54.Omyl jasnovidectva
55.Druhy jasnovidectva
36.Oblasti temna a zatratenie
|
- Aj tá najhroznejšia fantázia sotva dokáže vytvoriť taký obraz, ktorý by aspoň približne vystihoval útrapy života v temných úrovniach. - Ľudí, čo sa posmievajú Slovu, prinesenému im od Boha, ktoré poukazuje na život po pozemskej smrti a na zodpovednosť s tým spojenú za každú silnú myšlienku a čin, čaká hlboká temnota! - Ich jemnohmotné oči, uši a ústa uzavreté následkom vlastného chcenia. Vo svojom novom prostredí sú hluchí, slepí a nemí. - Až keď následkom stupňujúceho sa zúfalstva, so vzrastajúcou túžbou po Svetle, začne sa okolo tejto duše konečne stále viac a viac rozvidnievať. - Každý náraz, každý pád či zranenie pociťuje tam duša rovnako bolestne, ako to pociťovalo jej hrubohmotné telo počas pozemského života. - Bezprávie môže byť odpykané vo chvíli, keď páchateľ dostane od postihnutého úplné a úprimné odpustenie. - To čo ľudskú dušu ešte pevnejšie spútava je žiadostivosť alebo náchylnosť podnecujúca k 1 alebo viacerým činom. Náchylnosť žije v ľudskej duši aj po smrti a v jemnohmotnom tele sa prejaví ihneď a silnejšie. - Náchylnosť je smerodajná pre tiaž jemnohmotného tela, ktorá ovplyvní klesnutie jemnohmotného tela do príslušnej zodpovedajúcej oblasti. Tam duša nájde tiež všetkých takých, ktorí sa oddávajú rovnakým chúťkam. Každý osobitne trpko znáša od ostatných všetko to, čo sa zase on trvale snaží spôsobiť tým druhým. Tak sa tam život stáva peklom. Až prianie dostať sa z toho von, ktoré prerastie až k volaniu o pomoc a nakoniec k modlidbe, môže človeku pomôcť. - Omnoho ľahšie a omnoho rýchlejšie možno odpykať nepremyslený čin, než náchylnosť spočívajúcu v človeku, bez ohľadu na to, či sa prejavila skutkom alebo nie! |
37.Oblasti Svetla a raj
|
- Aj v oblastiach svetla nájde každá ľudská duša rovnorodosť podľa stavu svojho jemnohmotného tela, to jest duše s rovnakým zmýšľaním. Stretnú sa tu teda šľachetný ľudia, chcejúci dobro a usilujúci nahor. Obyvateľ tejto oblasti netrpí žiadne muky, ale dostáva sa mu iba požehnania od šľachetných ľudí, tak ako aj on svojím vlastným správaním vzbudzuje radosť u tých druhých a tú radosť spolupreciťuje. - Jemnohmotné telo takého človeka bude preniknuté radostným cítením, bude jemnejšie a priepustnejšie, až napokon odpadnú i posledné zvyšky tohoto tela. - Ľudský duch, ktorý sa takto stal dokonalým, vedomým a osobnosťou, bude potom môcť v dokonalej duchovne-bytostnej podobe prekročiť hranicu k duchovne-bytostnému. Až tým vchádza do večnej ríše Boha Otca, do nehynúceho raja. |
38.Svetové dianie
|
- Dnešné kresťanské náboženské spoločnosti s tvrdošijnou enegiou zatvárajú oči a zapchávajú si uši nad niektorými miestami svojich náuk, kde možno vycítiť nelogičnosť. Snažia sa preniesť ponad to prázdnymi slovami, namiesto toho, aby sa nadtým raz vážne zamysleli. - Sú dokonca pripravený brániť túto vetchú stavbu všetkými prostriedkami. - Bez váhania by sa snažili zopakovať tú istú udalosť, ktorá sa odohrala na Zemi pred 2000 rokmi. Práve túto udalosť učinili stredobodom svojich náuk a svojej viery, čo je vlastne obžalobou proti zaslepenosti a skazonosnej tvrdohlavosti ľudstva. - Boli to predstavitelia náboženstiev a vtedajší učenci, ktorí vo svojej dogmatickej obmedzenosti a slabosť prezrádzajúcej namyslenosti nedokázali poznať Pravdu ani Syna Božieho. - Napriek tomu, že dnešní predstavitelia kresťanských náboženských spoločností teraz obvzlášť zdôrazňujú cestu utrpenia Syna Božieho, snažili by sa opäť zneškodniť každého, kto by mohol pomocou samotnej Pravdy ohroziť vratké prechody ponad povážlivé medzery alebo trhliny v ich poučkách a výkladoch. - Jednou z hlavných medzier dnešného učenia je stotožnenie pojmu Syna Človeka so Synom Božím. Kristus hovoril o sebe len ako o Synovi Božom. Bol ďaleko od nelogičnosti, aby sa súčasne nazýval Synom Človeka. Otvorené protirečenie by muselo už dávno nabádať k vážnemu zamysleniu, keby dogmatické ohradzovanie všetko nezatemňovalo. - Nezmeniteľnosť vôle Božej, vo svojej dokonalosti, vylučuje svojvoľné zasahovanie Boha do stvorenia. Preto ani Lucifer nemôže byť vylúčený. Práve tak sa musí ľuďom dovoliť zneužívať prírodné zákony, teda Božiu vôľu, pretože ľudskému duchu bola na základe jeho duchovne-bytostného pôvodu vyhradená sloboda rozhodovania. - Človek si má byť vedomý svojej zodpovednosti, že je vo svojich zásadných rozhodnutiach skutočne nezávislý. - Syn Boží, na základe dobre mu známych zákonov vo stvorení, v ktorých je zakotvená vôľa jeho otca, uvidel bezpodmienečný príchod neodvratného konca ako následku za správanie sa a chcenie ľudí. A vtedy začal hovoriť o Synovi Človeka, a jeho nutnom príchode kvôli nastávajúcim udalostiam. - Syn Človeka pôjde po stopách Syna Božieho, to znamená, že prevezme a bude ďalej rozširovať jeho poslanie ako vyslanec Boha Otca. Predstúpi pred ľudstvo na Zemi, aby ho zvestovaním pravdy strhol z doterajšej dráhy a priviedol dobrovoľným rozhodnutím k inému stanovisku, odvádzajúcemu ho do miest skazy, ktoré teraz naň čakajú. - Pretože sa ľudia stavali voči svetlému Synovi Božiemu nepriateľsky a s nenávisťou, musel prísť druhý vyslanec v Synovi Človeka. - Aj Syn Človeka je vyslanec Boží a pochádza z Božsky-bytostného. Avšak pred svojim vyslaním do hrubohmotného sveta vtelil sa najprv do večného praduchovne-bytostného, teda bol tesne spojený s tou duchovnou podstatou, z ktorej pochádza ľudský duch. Má tak viac ochrany a sily. Až potom bol vyslaný do hrubohmotného sveta a to v čase, aby mohol ukázať pravú cestu všetkým, ktorí prosia o duchovné vedenie. - Bdejtem, aby ste poznali, len čo nadíde jeho doba, len on tiež prináša čas pre vás! |
39.Rozdiel v pôvode medzi človekom a zvieraťom
|
- VÝVOJ (PREHĽAD) STVORENIA: - 1) Božské: Božsky-bezbytostné - Boh, Božsky-bytostné - 2) Duchovne-bytostné: vedome-duchovne-bytostné, nevedome-duchovne-bytostné - 3) Bytostné: vedome-bytostné, nevedome-bytostné - 4) Hmotné: jemnohmotné, hrubohmotné - Človek má svoj pôvod v nevedome-duchovne-bytostnom. Zviera naproti tomu má svoj bytostný pôvod v nevedome-bytostnom. Medzi týmito dvoma stupňami je obrovský rozdiel. Oživujúcim jadrom človeka je duch. Oživujúcim jadrom zvieraťa je bytosť. - Vnútorný pôvod človeka je vyšší ako u zvieraťa. Obom je spoločný iba pôvod hrubohmotného tela. Avšak duch časom zušľachtil svoje čisto zvieracie telo. - Ak sa povie, že ľudské telo pochádza z tela zvieracieho, tak je to správne. Avšak tieto telá nerobia ešte ani človeka ani zviera, ale patria k nim ako obaly, nutné v hrubohmotnosti. - Veda sa dosiaľ dokázala zaoberať iba hmotným, a to prevažne len hrubohmotným, tvoriacim len malú časť stvorenia. Aj s hrubohmotnosti pozná iba najhrubšie povrchnosti. V skutočnosti teda mizivo málo, takmer nič. Veda dneška síce dokáže už konečne používať i rôzne hodnotnejšie veci, ale nepozná ich podstatu. V núdzi sa musí uspokojiť s niekoľkými cudzojazyčnými výrazmi, ktoré dosadzuje namiesto znalostí. - Všetko duchovné ako aj všetko bytostné potrebuje v dôsledku prirodzeného vývoja plášť hrubohmotného tela, len čo v poslušnosti zákonov vývoja prenikne ako tvorivý činiteľ a živé jadro až do hrubohmotnosti. - Skutočný rozdiel medzi človekom a zvieraťom spočíva teda iba v ich vnútri. Zviera sa tiež môže vrátiť len do bytostnej úrovne po odložení hrubohmotného tela, zatiaľ čo človek sa vracia do duchovnej úrovne, ktorá sa nachádza omnoho vyššie. |
40.Odlúčenie ľudstva od vedy
|
- Prírodné, čiže Božie zákony, ktoré stvorenie nesú, sú vo svojej dokonalosti nadovšetko jasné a jednoduché, muselo by z toho vyplynúť tiež ich jednoduché a prosté vysvetlenie od toho, kto ich skutočne poznal. Ale tzv. vedecký pracovníci sa nevyjadrujú tak jednoducho a prirodzene, ako by to vyhovovalo Pravde, teda skutočnému poznaniu, ba ako je to vôbec prirodzenou požiadavkou Pravdy. - Privrženci vedy zastávajú mienku, že štúdium vedy je obzvlášť namáhavé a za to očakávajú výsadné spoločenské postavenie. Nechcú si uvedomiť, že toto štúdium je tiež len pôžičkou z hotového stvorenia, podobne ako keď sa prostý roľník zaoberá pokojným a pre neho nutným pozorovaním prírody. - Okrem toho, sa každý kandidát vedy musí vždy už z povahy veci vyjadrovať nejasne, pokiaľ sa jeho vedomosti skutočne nepriblížia pravde. Až potom, keď sám pochopil skutočnú pravdu, bude vo svojom vyjadrovaní podľa potreby opäť z povahy veci, jednoduchý a prirodzený. - Práve nevedomí, ktorí sú ešte len na ceste k poznaniu, radi hovorievajú viac, než samotní vedomí. - Ďalšou príčinou zložitého vyjadrovania príslušníkov vedy je nebezpečie, žeby pospolití ľudia venovali veľmi málo pozornosti vede, keby sa táto chcela ukázať v prirodzenom plášti pravdy. Ľudia by ju považovali za "príliš prirodzenú", ktorej nehodno prikladať veľkú hodnotu. Nepomyslia však na to, že práve táto prirodzenosť je jedine to správne, a že je tiež meradlom pre všetko rýdze a skutočné. Len v prirodzenej samozrejmosti spočíva záruka pravdy. - Avšak ľudia sa k tomu nedajú len tak ľahko priviesť, veď ani Ježiša nechceli uznať za Syna Božieho, pretože sa im zdal príliš "prostým". - Učenec, ktorý sa vyšvihol z davu, nakoniec opovrhol tým, aby sa vyjadroval jednoducho: často aj z dôvodu len jemu samému ťažko pochopiteľného, že by mu asi neostalo mnoho, keby si nebol vytvoril taký spôsob vyjadrovania, akému sa musel najprv zvlášť učiť počas niekoľkoročných štúdií. - Pravé poznanie nesmie dopustiť, aby sa stalo nezrozumiteľným, lebo v ňom spočíva súčasne tiež schopnosť, ba aj potreba vyjadrovať sa jednoduchými slovami. - Pravda je pre všetkých ľudí bez výnimky, lebo z nej vznikli. Pravda je totiž vo svojej životnosti zakotvená v duchovne-bytostnom, vo východisku ľudského ducha. Z toho sa dá vyvodiť, že Pravdu v jej prirodzenej jednoduchosti môžu tiež pochopiť všetci ľudia. |
41.Duch
|
- Slovo "duch" sa používa v mnohých obmenách, bez toho, aby ten, kto to vyslovuje, si uvedomil, že duch skutočne jestvuje. - To najvyššie, čo sa pod tým chápalo, spočíva vo výraze: "Boh je duch!". Nie je to však pravda. Boh je Božský a nie duchovný! - Boh je Božský, jeho vôľa je duch. A z tejto živej vôle vzniklo ako najbližšie sa rozprestierajúce duchovné okolie, raj s jeho obyvateľmi. Ale z tohoto raja vyšiel človek ako duchovné semeno, aby sa pobral na svoju púť pozdejším stvorením. Človek je teda nositeľom ducha v celom hmotnom stvorení. Z tohoto dôvodu je vo svojom konaní tiež viazaný na čistú pravôľu Božiu. Musí niesť plnú zodpovednosť, ak ju vonkajšími vplyvmi hmotnosti nechá načisto zarásť burinou, alebo niekedy za určitých okolností dá celkom zahrabať. - Duch je teda vôľa Božia, životný elixír celého stvorenia, ktoré musí byť ním preniknuté, ak má byť zachované. Človek má v sebe čiastočku tohoto ducha, ktorá po sebauvedomení má prispievať k povznášaniu a k ďalšiemu vývoju celého stvorenia. |
42.Vývoj stvorenia
|
- Dejiny stvorenia, písomne zachované, sa nesmú chápať pozemsky. Aj dejiny stvorenia v Biblii sa netýkajú Zeme. Stvorenie Zeme bolo iba prirodzeným dôsledkom, ktorý vyplynul z ďalšieho vývoja prvotného stvorenia. - Mylné výklady Slova priniesli neschopnosť porozumenia mnohým ľuďom. Chybou je napríklad aj výklad, že v Biblii menovaný raj mal byť umiestnený bezpodmienečne na hrubohmotnej Zemi, tak nesmierne vzdialenej od božského. - Myšlienka o "vyhnaní" z pozemského raja, pričom vyhnaní musia predsa ešte vždy ostať na tej istej Zemi, ukazuje tak mnoho nezdravého a je tak badateľne a hrubo spozemštená, že je to až groteskné. Je to mŕtvy obraz, nesúci pečať kŕčovite vytvorenej dogmy, s ktorou si žiaden rozumný človek nevie rady. - Celkový obraz o stvorení: - Boh sám ako východisko všetkého bytia, ako Prazdroj všetkého života je vo svojej bezpodmienečnej dokonalosti bezbytostný. - Ďalej nasleduje okruh Božsky-bytostného, kde patria: prakráľovná, archanieli a malý počet najstarších. Z tejto oblasti bol vysláný aj Lucifer, aby bol oporou pre stvorenie. - Syn Boží prišiel z Božsky-bezbytostného, ako časť, ktorá sa po svojom poslaní musí opäť vrátiť späť, k znovuzjednoteniu sa z Otcom. - Syn Človeka pochádza rovnako z Božsky-bezbytostného, avšak následkom spojenia s vedome-duchovne-bytostným nastalo jeho odštiepenie. Tak sa stal prostredníkom medzi Bohom a jeho dielom. - Keďže Lucifer, sklamal vo svojom pôsobení, musel byť na jeho miesto vyslaný niekto silnejší, ktorý ho spúta a pomôže stvoreniu. Preto pochádza k tomu určený Syn Človeka z Božsky-bezbytostného. - Na Božsky-bytostné nadväzuje potom prastvorenie, večná ríša Božia. V nej na 1.mieste je predovšetkým vedome-duchovne-bytostné ako najbližšie, pozostávajúce zo stvorených večných duchovných bytostí, nazývaných tiež duchmi. Oni sú dokonalé ideálne postavy pre všetko to, o čo môžu a majú usilovať ľudský duchovia vo svojom najdokonalejšom vývoji. Priťahujú k sebe ako magnety všetkých, ktorí usilujú nahor. - Týto duchovia sa nikdy nezrodili do hnotnosti, ale boli priamo stvorení Bohom. Sú to tiež oni, ktorí sú podľa Božieho obrazu. - V tomto raji vedome-duchovne-bytostného žije súčasne ešte aj nevedome-duchovne-bytostné. Sú to duchovné zárodky túžiace po vývoji k sebauvedomeniu. - Avšak sebauvedomenie nevedomého môže nastať iba skúsenosťami. A táto túžba po ďalšom vývoji skrze skúseností vypudzuje nakoniec takto dozrievajúce alebo naliehajúce zárodky nevedome-duchovne-bytostného samočinne von cez hranicu duchovne-bytostného, v smere nadol. A to je to prirodzené vehnanie z raja, z duchovne-bytostného, nutné pre duchovné zárodky, túžiace po sebauvedomení! - Preto sa aj hovorí: V pote tváre svojej budeš jesť svoj chlieb. To znamená v návale skúseností, spojených s nutnosťou obrany a zápasu proti doliehajúcim vplyvom nízkeho okolia, do ktorých zárodok vchádza ako cudzinec. - Toto vypudenie alebo vyhnanie z raja nie je vôbec trestom, ale úplne samozrejmou nutnosťou. - Pád do hriechu, ktorý nasledoval až neskôr a bol osobitnou kapitolou, z ktorej sa vyvinul dedičný hriech, nemá z vyhnaním z raja vôbec nič spoločné. - Duchovný zárodok sa na svojej ceste dolu musí postupne "zaodieť" do bytostného, jemnohmotného a nakoniec aj hrubohmotného obalu. - Po prijatí posledného hrubohmotného obalu - tela sa v človeku prebúdza nezávislý pohlavný pud a tým aj telesný stud. - Čím väčší je tento stud, tým ušľachtilejší je pud a tým aj vyššie stojí aj duchovné človek. Viac alebo menej vyvinutý telesný stud pozemského človeka je bezpečným meradlom jeho vnútornej duchovnej hodnoty! - Pretože človek pochádza z duchovne-bytostného diela, nesie v sebe čiastočku chcenia ducha (Ducha Svätého). To síce prináša slobodu rozhodovania, a tým i zodpovednosť, ale predsa nie je totožné s Božským, ako sa ľudia omylom domnievajú a chybne si to vysvetľujú. - Najbližšie k duchovne-bytostnému raju smerom nadol je ríša všetkého bytostného. Bytostné sa tiež delí na dve časti. Prvou je vedome-bytostné. To sa skladá z bytostí prírody a živlov, ku ktorým patria ako poslední aj škriatkovia, gnómovia, víly atď. - Bytosti živlov a prírody museli vo vznikajúcej hmotnosti tvorivo spolupôsobiť, ako sa to deje aj dnes. - Druhé v ríši bytostného je nevedome-bytostné, z ktorého pochádza život duše zvierat. - Jedine všetko duchovné má v sebe od prapočiatku slobodnú moc rozhodovania a dôsledkom toho i zodpovednosť. Pri bytostnom to už tak nie je. - Ďalším dôsledkom vývoja bol vznik hmotnosti. Táto sa delí na jemnohmotné, pozostávajúce z mnohých oddelení, a na hrubohmotné, začínajúce jemnou hmlovinou, viditeľnou pozemskému oku! Niet však ani pomyslenia na raj na Zemi, ktorá je najvzdialenejším výbežkom hrubohmotnosti. Raz má nastať na Zemi odlesk skutočného raja, a to pôsobením Syna Človeka, na počiatku Tisícročnej ríše. Súčasne s tým vznikne tiež pozemský obraz hradu Grálu, ktorého predobraz sa nachádza na najvyššom vrchole stvorenia ako doteraz jediný pravý chrám Boží. |
43.Ja som Hospodin, tvoj Boh!
|
- Ja som Hospodin, Tvoj Boh, nebudeš mať iných bohov okrem mňa!" Tieto slová sú dané tak jasne, tak bezvýhradne, žeby v nich vôbec nemalo dôjsť k odchýlke. Preto je tým poľutovaniahodnejšie, že milióny ľudí prechádzajú okolo nich bez povšimnutia a oddávajú sa kultom stojacim v príkrom rozpore s týmto najvyšším zo všetkých prikázaní. - Najhoršie však je to , že toto prikázanie svojho Boha a pána ľudia prekračujú v horlivej viere a v domnienke, že týmto prekračovaním jeho prikázania Boha uctievajú, a že on v nich nachádza zaľúbenie. Táto veľká chyba môže žiť len v slepej viere, kde je každé skúmanie vylúčené. Veď slepá viera nie je nič iné, než bezmyšlienkovitosť a duchovná lenivosť takých ľudí, ktorým pripadá každá námaha hroznou. - Je oveľa pohodlnejšie nechať iných za seba pracovať a myslieť. Ale ten, kto necháva za seba myslieť iných, dáva im nad sebou moc, znižuje sa na sluhu a robí zo seba nevoľníka. - Boh chce mať slobodných ľudí, nie sluhov! Boh dal predsa človeku moc slobodného rozhodovania, dal mu schopnosť myslenia a cítenia. - Každý, kto plnou mierou nevyužíva darované mu schopnosti cítenia a myslenia, ten sa previňuje! - Nie je hriechom, ale povinnosťou každého, aby pri prebudenej zrelosti, kedy preberá za seba plnú zodpovednosť, začal premýšľať tiež o tom, čomu bol dovtedy vyučovaný. Ak jeho cítenie s niečím z toho nie je v súlade, nemá to slepo považovať za správne. Má ponechať stranou všetko, čoho sa nemôže pridŕžať z presvedčenia. - Milióny ľudí, vzdávajúcich bezmyšlienkovite hold veciam, ktoré priamo protirečia zákonom Božím, sú bezpodmienečne spútaní, a tak úplne odrezaní od akéhokoľvek duchovného vzostupu, i napriek svojej prípadnej vrúcnosti. - Len slobodné presvedčenie je živé, a preto može vytvárať aj niečo žijúce! - Len plné pochopenie bez medzier sa rovná presvedčeniu, ktoré jediné má duchovnú hodnotu! - Je priam bolestný pohľad, ako sa zástupy ľudí v kostoloch bezmyšlienkovite križujú, klaňajú sa a pokľakávajú. Také automaty sa nesmú počítať medzi mysliacich ľudí. Znamenie kríža je znamením Pravdy, a tým znamením Boha! Každý, kto používa toto znamenie Pravdy, a jeho vnútro v tej chvíli nie je v každom smere pravdivé a všetky jeho city nie sú zamerané na zvrchovanú Pravdu, ten sa previňuje. - Je však modloslužbou a zjavným prestúpením najsvätejšieho zo všetkých Božích prikázaní, ak ľudia preukazujú symbolu také pocty, ktoré prináležia jedine samému Bohu! - Človek často očakáva, že jeho Boh zostúpi do hostie, azda ako prejav uznania za to, že sa jej prejavujú božské pocty? Alebo, že Boh bude nútený zostúpiť do hostie, ak bola posvetená? Jedno je práve tak nemysliteľné ako druhé. A práve tak je nemožné, aby sa takým svätením vytvorilo bezprostredné spojenie s Bohom, lebo cesta až tam nie je tak jednoduchá a ľahká. - Ako často Kristus vysvetľoval, že ľudia majú žiť podľa jeho učenia, ak majú dôjsť k duchovnému vzostupu a k večnému životu. Varoval výslovne a zreteľne pred bezduchým prijímaním tejto náuky, čo by bolo nesprávne a neužitočné. - Prežitie môže nastať len v presvedčení nikdy nie inak. Avšak k presvedčeniu je vopred potrebné plné porozumenie. K porozumeniu zase intenzívne premýšľanie a vlastné skúmanie. Náuky sa musia zvažovať vlastným precítením. - Vzostup znamená oslobedenie sa od všetkého tlaku. Pokiaľ tlak niekde pretrváva, nemôže byť reč o oslobodení. Ale neporozumené je tiež tlakom. Ten nepovolí skôr, než také miesto tlaku alebo medzera neporozumenia sa neodstráni plným pochopením. - Slepá viera je totožná s neporozumením, a preto nemôže byť nikdy presvedčením! Preto nemôže tiež prinášať ani oslobodenie, ani spásu! Ľudia, ktorí sa obmedzili slepou vierou, nemôžu byť duchovne živí. Podobajú sa mŕtvym a nemajú nijakú hodnotu. - Práve plnením dokonalých a nezmeniteľných Božích zákonov je Synu Božiemu po jeho "vojdení k otcovi" vzatá môžnosť a tiež Otcovi samému, aby osobne prebýval v hmotnosti, t.j. zostúpil na Zem bez vtelenia, ako určujú zákony o stvorení! - Z týchto dôvodov musí sa každé božské uctievanie nejakej hmotnej veci na Zemi rovnať prestúpeniu najvyššieho Božieho zákona. Božské pocty smú byť preukazované jedine živému Bohu a ten práve pre svoju Božskosť nemôže byť na Zemi. - Ľudský duch si musí konečne zvyknúť na myšlienku, že sa sám musí hýbať, a to veľmi energicky, aby dosiahol milosť a odpustenie a splnil tak povinnosť, ktorú doteraz tak lenivo prehliadal. Má sa vzchopiť a pracovať sám na sebe, ak sa nechce zrútiť do temnoty zatratencov! - Bez záchrany je stratený každý, kto usilovnou prácou sa nevyšvyhne po lane danom mu do ruky Slovom Syna Božieho! - Kto sa neprispôsobí Božím zákonom, utrpí škodu alebo bude rozdrvený. Tak sa nakoniec musí stať i tým, ktorí sa oddávajú takej modloslužbe a preukazujú Božskú poctu niečomu nebožskému! Človek musí dôjsť k poznaniu, že Stvoriteľ na neho čaká, ale nepríde si po neho! - Ako kedysi Kristus očistil chrám od peňazomencov, tak musia byť ľudia najskôr násilím vyburcovaní zo všetkej lenivosti svojho myslenia a cítenia voči svojmu Bohu! Nech spokojne spí ďalej ten, kto nechce inak. Strašné bude jeho prebudenie, ktoré je bližšie, než tuší. Bude mu namerané podľa jeho lenivosti. - Ako môže človek očakávať, keď verí v Boha, že mu jeho hriechy môžu byť odpustené nejakým uloženým pokáním, úplne proti zmyslu Božích zákonov bezpodmienečného zvratného pôsobenia. Ani samotnému stvoriteľovi by to nebolo možné! Veď jedine zákony stvorenia a vývoja, vzniknuté z jeho dokonalosti, prinášajú vo svojich účinkoch samočinné a v nezmeniteľnej spravodlivosti odmenu alebo trest v dozrievaní a v zožatí toho, čo kedy ľudský duch zasial. - Ak Kristus za svojho pozemského života povedal tomu či onomu: "odpúšťajú sa ti tvoje hriechy," bolo to celkom správne. Lebo vo vážnej prosbe a v pevnej viere je záruka toho, že dotyčný človek bude v budúcnosti žiť podľa Kristovho učenia. Tak musí dôjsť k odpusteniu hriechov, pretože zaujal správne stanovisko voči Božím zákonom vo svorení a už viac nekonal proti nim. - Mylný predpoklad ľudí o tom, že môžu poskytovať odpustenie hriechov a k tomu ešte iné podobné zásahy proti dokonalosti Božej vôle, museli viesť k hrubým prechmatom. Ako dlho ešte potrvá pochabá domnienka, že sa so spravodlivým Bohom a s jeho nezmeniteľnou vôľou môže tak nečestne obchodovať! - Keď Ježiš ako Syn Boží povedal kedysi svojím učeníkom: "komu vy odpustíte hriechy, tomu budú odpustené," tak sa to nevzťahovalo na všeobecné a ľubovoľné oprávnenie takéhoto konania. Týmito slovami mal Ježiš na mysli zákonitý dej, spočívajúci vo vôli Stvoriteľa, že človek môže odpustiť druhému človeku to zlé, čo mu tento osobne učinil! - Ak postihnutý odpustí vinníkovi, je to výhoda nielen pre vinníka, ale aj pre poškodeného, lebo poškodený by sa rovnako nemohol dostať k svetlu, ak by nebol ochotný odpustiť. - Sluha boží nie je súčasne aj splnomocnencom Boha, ktorý by mal právo v mene božom niečo požadovať alebo udeľovať. Nijaký človek sa nikdy nemôže stať božím splnomocnencom. Nemá v sebe to Božské! - Tak ako sa nemôže do zvieraťa na Zemi presadiť duch človeka, aby sa živé zviera stalo človekom, práve tak sa nemôže do človeka presadiť nič Božské. Nikdy sa nemôže vyvinúť nič iné než tom, čo so sebou priniesol pôvod. - Boží splnomocnenec musí prichádzať bezprostredne z Božsky-bezbytostného, ako bol Kristus. - Obľúbená zásada u mnohých ľudí, že "účel posväcuje prostriedky!", sa prieči každej Božej myšlienke, každej dokonalosti. Aký šialený zmätok by musel nastať v zákonoch Božej vôle, keby sa mohli ľubovoľne meniť. - Poznať Božiu dokonalosť a mať ju na pamäti, to je kľúč k porozumeniu Božieho diela, ku ktorému patrí aj sám človek. - Požehnanie môže vzísť len tomu, kto sa úplne a celý prispôsobí Božej vôli, ktorá udržiava stvorenie svojimi prírodnými zákonmi. To ale dokáže ten, kto ich správne pozná. - Náuky, požadujúce slepú vieru, treba zavrhnúť ako mŕtve, a preto škodlivé. Len také náuky, ktoré prostredníctvom Krista volajú k oživeniu, to jest k uvažovaniu a skúmaniu, aby presvedčenie mohlo vyrásť zo skutočného porozumenia, prinášajú oslobodenie a spásu. |
44.Nepoškvrnené počatie a narodenie Syna Božieho
|
- Nepoškvrnené počatie nie je mienené len v telesnom zmysle, ale predovšetkým v čisto duchovnom, ako mnohé v Biblii. Len ten, kto uznáva a vyciťuje duchovný svet ako skutočne jestvujúci a živo pôsobiaci, dokáže nájsť kľúč k porozumeniu Biblie. - Nepoškvrneným počatím v telesnom zmysle je každé počatie, ktoré vyplynie z čistej lásky s vrúcnym pohľadom k stvoriteľovi. Zmyselné pudy nie sú pritom základom, zostávajú iba spolupôsobiacimi silami. - Záruka pre odsunutie zmyselných pudov bola vytvorená zvestovaním. Panna Mária, tak už obdarená všetkými darmi, aby mohla splniť svoju vznešenú úlohu, stretla sa v stanovenom čase zásluhou duchovného vedenia s osobami, ktoré hlboko zasiahli do zjavení a proroctiev o prichádzajúcom Mesiášovi. V tom čase o svojej úlohe ešte nevedela. - Vyvoleným sa uvoľňuje páska z očí vždy najprv opatrne a pomaly, aby sa nepredbiehalo potrebnému vývoju. Veď všetky medzistupne musia byť vážne prežité, aby umožnili nakoniec splnenie. Ale vážne prežiť môže človek vždy len to, čo v danej chvíli považuje za svoju skutočnú životnú úlohu. Predčasná znalosť vlastnej úlohy vo vývoji zanechala by medzery, ktoré by sťažovali neskoršie splnenie. - Keď potom nadišiel deň jej vnútornej i vonkajšej pripravenosti, stala sa vo chvíli úplného odpočinku a duševnej rovnováhy jasnovidnou a jasnočujnou. To znamená, že jej vnútro sa otvorilo inohmotnému svetu a prežila zvestovanie, vylíčené v Biblii. Tým jej spadla páska z očí a ona vedome vstúpila do svojho poslania. - Zvestovanie bolo pre Máriu mocným a rozochvievajúcim duchovným prežitím. Tým vznikol u Márii duševný stav, ktorým sa vopred odsunuli pohnútky nízkych pudov a vytvorila sa tak pôda, z ktorej by mohla vzniknúť čistá pozemská nádoba (telo dieťaťa) pre nepoškvrnené duchovné počatie. - Človek si často namýšľa, že je v tom rozpor, keď bolo zasľúbené, že Spasiteľ sa má narodiť z Panny. Protirečenie prináša iba nesprávny výklad slova "panna" v zasľúbení. Zúžený názor by musel vyústiť v skutočnosť, že tehotenstvo a pôrod sám osebe už vylučuje panenstvo. Ale zasľúbenie nemá na myslí také vecí. Ním je povedané, že Kristus sa bezvýhradne narodí ako prvé dieťa panny, teda ženy, ktorá ešte nikdy nebola matkou. U takejto sú všetky orgány, určené k vývoju ľudského tela, panenské. - Pri dokonalosti stvorenia ako diela Božieho je akt plodenia bezpodmienečne nutný. Veď vševedúci Stvoriteľ zariadil od prapočiatku všetko vo stvorení tak, že nič nie je nadbytočné alebo zbytočné. Kto prechováva myšlienku, že je niečo zbytočné, tým súčasne hovorí, že Stvoriteľovo dielo nie je dokonalé. To isté platí aj o tom, kto tvrdí, že Kristovo narodenie sa udialo bez normálneho plodenia určeného ľudstvu Stvoriteľom. - Božie zákony nepripúšťajú nijakú výnimku, či obchádzanie. Práve v nutnosti plnenia prejavuje sa predsa pôsobenie Božej vôle. Inak by sa ani Ježiš nepotreboval narodiť z pozemskej ženy. Bol by sa mohol jednoducho to znenazdania objaviť. - Preto sa aj Kristus musel k splneniu svojho poslania podrobiť všetkým zákonom prírody, to jest vôli svojho Otca. Že Kristus toto všetko činil, dokazuje jeho celý život. Od normálneho narodenia, vyrastania, dostavujúceho sa hladu a únavy, utrpenia až nakoniec po smrť na kríži. Bol tiež podrobený všetkému, čomu je podrobené ľudské telo, prečo by práve samotné splodenie malo byť iného druhu, keď to absolútne nebolo nutné. |
45.Smrť Syna Božieho na kríži a posledná večera
|
- Udalosť smrti Syna Božieho bola ľuďmi nesprávne prijatá ako symbol toho, že obeťou smrti Spasiteľovej v tej chvíli prestalo odlúčenie ľudstva od Božstva, teda sa vytvorilo bezprostredné spojenie, ale tento výklad je nesprávny. Ukrižovaním ľudia odmietli Syna Božieho ako očakávaného Mesiáša, čím sa odlúčenie stalo ešte väčším! Teda pravý opak doterajších výkladov, v ktorých sa opäť tak často ukazuje len veľká vypínavosť ľudského ducha. - Smrť na kríži tiež nebola nutnou obeťou, ale vraždou, celkom obyčajným zločinom. Každé iné vysvetlenie je iba pokusom, ktorý má slúžiť buď na ospravedlnenie, alebo vznikol z nevedomosti. - Kristus bol ukrižovaný ako nepríjemný hlásateľ Pravdy, ktorý bol svojím učením na ťarchu. - Spásu nemohla a ani nemala priniesť jeho smrť na kríži, ale Pravda, ktorú dával ľudstvu vo svojich slovách. - Pravda však bola vtedajším predstaviteľom náboženstiev nepohodlná, pohoršovali sa nad ňou, lebo silne otriasala ich vplyvom. Práve tak, ako by tomu bolo aj dnes na niektorých miestach. - Smrť Syna Božieho nebola vykúpením a ani nepriniesla spásu. Neodňala vinu ľudstvu, neoslobodila ho od ničoho, ale zaťažila ľudstvo ešte viac, a to ako vražda v najhrubšom zmysle! - Neprišiel však, aby vytrpel smrť na kríži, ale aby hlásal a vniesol pravdu do zmätku dogmatickej strnulosti a prázdnoty, zničujúcej ľudského ducha! Prišiel, aby objasnil veci medzi Bohom, stvorením a ľuďmi, aké sú v skutočnosti. - Večera pred jeho smrťou bola hostinou na rozlúčku. Keď Kristus povedal: "Vezmite a jedzte, to je moje telo. Pite z toho všetci, to je moja krv Novej zmluvy, ktorá bude vyliata za mnohých na odpustenie hriechov," tým vyhlásil, že je ochotný podstúpiť dokonca túto smrť na kríži, len aby mal príležitosť priniesť zblúdenému ľudstvu Pravdu, ktorá jedine samotná ukazuje cestu k odpusteniu hriechov. - Povedal tiež vyslovene: "na odpustenie za mnohých", a nie azda "na odpustenie za všetkých!" Teda len za tých, ktorí si jeho učenie vezmú k srdcu a živo ho použijú k prospechu. - Poukázanie Syna Božieho pri poslednej večeri na svoju smrť na kríži je len posledným výslovným zdôraznením naliehavej nutnosti jeho učenia, ktoré prišiel zvestovať! - Večera pánova má neustále upozorňovať, aby ľudia neochabovali v horlivom nasledovaní Ježišovho učenia, prineseného za tak veľkej obete. Lebo počínajúcou ľahostajnosťou alebo len vonkajšími formami strácajú ľudia toto záchranné lano a klesajú späť do náručia omylov a skazy. |
46.Zostúp z kríža
|
- Posmievači čo vtedy volali k Synu Božiemu slová "Ak si Syn Boží, zostúp z kríža! Pomôž sebe i nám!", sa považovali za mimoriadne múdrych. Nemohli však svoju obmedzenosť prejaviť výstižnejšie než slovami, ktoré volali, pretože v nich spočíva ten najdetinskejší názor, aký si možno predstaviť. Ich duše sa pritom ťažko spútavali na tisícročia. - Ale žiaľ ešte aj dnes veľká časť ľudí, veriacich v Boha a vo vtedajšie poslanie jeho syna, si s istotou myslí, že Ježiš Nazaretský bol by mohol zostúpiť z kríža, keby len bol chcel. - Očakávanie, že Kristus bol na Zemi neobmedzený vo svojich činoch, keďže prišiel od Boha, vzniklo z najnezdravšej naivnosti. Je to viera myšlienkovej lenivosti. - Svojím vtelením ocitol sa Syn Boží tiež "pod zákonom", to znamená, že sa tým podriadil zákonom stvorenia, nezmeniteľnej vôli Božej vo stvorení. Svojím vtelením na túto Zem ho neprišiel zrušiť, ale naplniť. - Preto bol pripútaný ku všetkému, k čomu je pripútaný pozemský človek. A ani ako Syn Boží nemohol zostúpiť z kríža, kým bol v hrubohmotnom tele, aj keď mal Božiu silu a moc. - Božie pôsobenie, Božia sila a moc prejavujú sa celkom inak než divadelnými predvádzaniami. Práve to Božské bude žiť len v bezvýhradnom plnení Božej vôle a nikdy nebude chcieť niečo iné. A práve tak aj človek duchovne vysoko zrelý. Čím vyššie je vyvinutý, tým bezvýhradnejšie sa podrobí Božím zákonom vo stvorení, a to dobrovoľne a radostne. Nikdy nebude očakávať činy ľubovôle, ktoré by presahovali rámec bežných zákonov vo stvorení, pretože verí v dokonalosť Božej vôle. - Keď Kristus robil zázraky, ktoré ďaleko presahujú schopnosti pozemských ľudí, to neoprávňuje k myšlienke, že by sa nemusel starať o zákony Božej vôle, spočívajúce vo stvorení, a že by siahal nad ne. Aj pri zázrakoch postupoval v dokonalej zhode s Božími zákonmi a nie ľubovoľne. - Človek zaostal vo svojom duchovnom vývoji tak ďaleko, že nemôže priviesť k plnému rozvoju ani tie duchovné sily, ktoré sú mu k dispozícii. Inak by mohol podávať výkony, i podľa dnešných pojmov, hraničiace so zázrakmi. S Božou silou môžno však vytvárať ešte celkom iné diela, ktoré nikdy nemožno dosiahnuť silou duchovnou. - Vzkriesenia z mŕtvych Božou silou sa nevymykajú z Božích zákonov, pokiaľ sa tak stane do určitého času. Čím je duša, odlučujúca sa od hrubohmotného tela duchovne zrelšia, tým rýchlejšie je od neho uvoľnená, a tým kratší je aj čas zákonitej možnosti ju privolať späť. Duša, oživená duchom, musí poslúchnuť Božiu vôľu, teda Božiu silu a na jej zavolanie vrátiť sa už do opusteného hrubohmotného tela po jemnohmotnom moste, pokiaľ tento nie je ešte strhnutý. - Ľudský duch musí preputovať všetky svetové úrovne, aby prežil v sebe a oživil jednotlivé zákony týchto úrovní. Keď duch zhromaždil všetky dobré plody z tohoto putovania, stali sa mu potom tieto zákony skutočne známymi. Ak sa riadi správne podľa nich, ako to chce Boh, môže potom vojsť do raja. Zákony vo svojom pôsobení ho tam ponesú, aby odtiaľ potom vedome mohol zasahovať do nižšie ležiacich úrovní a pomáhať im k pokroku. To je najvyššou úlohou každého hotového ducha. Tu nemôže nikdy nastať preplnenie, lebo doterajšie svetové úrovne sa môžu rozširovať neobmedzene. - Nemôže sa stať nič čo sa vymyká zákonom stvorenia. Tak ani Syn Človeka neprivolá jednoduchým zdvihnutím ruky katastrofy, ktoré majú nastať bezprostredne. To by sa priečilo jestvujúcim a nezmeniteľným zákonom prírody. - Terajší súd vyžadoval také veľké prípravy, že to ľudia nemôžu ani pochopiť. Ale pracuje tak presne, že v skutočnosti nenastanú nijaké omeškania. Až na miesta, kde má spolupracovať chcenie ľudí. - Ľudia môžu svojím zlyhaním sťažovať pozemskú cestu Syna Človeka až do určitého času, takže bude nútený ísť po bočných cestách a robiť obchádzky. Ale nedokážu zdržať Bohom chcené dianie alebo dokonca nejako oddialiť jeho vopred stanovený koniec. Potom deň, po ktorom vrúcne túžia všetci usilujúci k Svetlu, nepríde ani o hodinu pozdejšie, než je určené. |
47.To je moje telo! To je moja krv!
|
- "Kto moje Slovo prijíma, mňa prijíma," povedal Syn Boží svojim učeníkom, "ten v Pravde požíva moje telo a pije moju krv!" - Zmysel je taký jednoduchý a taký jasný, ak človek berie za základ to, že Syn Boží, Ježiš Kristus, bol telom učinené Slovo Božie. - Tiež, keď povedal: "Slovo je v skutku moje telo a moja krv!" Musel to tak povedať, pretože sám bol živé Slovo v tele a krvi. - Žiaľ pri všetkých ďalších podaniach sa neustále vynechá opäť tá hlavná vec: Poukázanie na Slovo, ktoré chodilo po Zemi! Pretože tomu nebolo porozumené, považovalo sa to za vedľajšie. Ani učeníkom Syna Božieho nebolo vtedy možné, i napriek ich viere, aby správne pochopili slová svojho majstra. Je pritom samozrejmé, že slová, nie celkom im jasné, podávali ďalej spôsobom, zodpovedajúcim ich vlastnému porozumeniu, ale nie tak, ako to mienil Syn Boží. - Ježiš bol vtelené Slovo Božie! Kto teda prijal správne Jeho Slovo, prijal tým Jeho samého. - Ak človek oživí v sebe podávané Slovo Božie tak, že sa mu stane samozrejmosťou pri myslení a konaní, oživí potom týmto Slovom v sebe i Kristovho ducha, pretože Syn Boží bol vtelené živé Slovo Božie! - Tupé prijímanie večere pánovej nemôže priniesť veriacim nijaký úžitok. Cirkev nedokáže vdýchnuť život večeri pánovej pre niekoho druhého, pokiaľ tento účastník večere pánovej už sám vopred neprichystal v sebe miesto, aby ju prijal správne. - Vídavame tiež obrazy, chcejúce znázorniť krásny výrok: "klopem!" Syn Boží stojí pri dverách chatrče a klope, žiadajúc o vstup. Ľudia majú predstavu, že nemá byť odmietnutý nikto, kto prosí o jedlo a nápoj. Myšlienka je to pekná, len je priskromne vyložená. To "klopem", znamená viac! - Keď Kristus hovorí: "klopem", mieni tým, že v ňom stelesnené Slovo Božie klope na ľudskú dušu a neprosí o vstup, ale žiada o vstup! Duša má otvoriť svoje dvere k vstupu Slova a má mať preň prestretý stôl! Výraz "stôl" znamená tu to isté ako oltár. Ak duša uposlúchne túto výzvu, potom sú hrubohmotné činy pozemského človeka samozrejme také, ako to "Slovo" požaduje. - To, že sa Slovo Božie stalo telom, bude musieť zostať navždy tajomstvom pre pozemských ľudí, lebo začiatok tohoto diania sa odohral v Božskom. Ľudská schopnosť chápania nemôže však preniknúť až do Božského, a preto prvý článok diania pre pozdejšie vtelenie Slova zostane zahalené tajomstvom pre porozumenie ľudí. - Preto ani neprekvapuje, že práve tomuto symbolickému úkonu Syna Božieho, spočívajúcemu v rozdeľovaní chleba a vína, nemohlo ľudstvo doteraz porozumieť. |
48.Vzkriesenie pozemského tela Kristovho.
|
- Dokonalý je Boh a Pán! Dokonalá je jeho vôľa, ktorá je vňom a z neho vychádza, aby dala vznik stvoreniu a udržiavala ho. Dokonalé sú preto tiež zákony, ktoré jeho vôľou prenikajú stvorením. - Mnohé náuky si sami protirečia. Učia síce správne o dokonalosti božej, ale v najpríkrejšom protiklade k tomu tvrdia a požadujú veriť veciam, ktoré vylučujú dokonalosť Boha a jeho vôle, spočívajúcej v zákonoch stvorenia. - Je tu reč o vzkriesení tela s ohľadom na vzkriesenie pozemského tela Syna Božieho, ktoré je väčšinou ľudí prijímané celkom bezmyšlienkovite, bez toho, že by zanechalo najmenšiu stopu porozumenia. - Mnoho veriacich svoju horlivosť ukazuje v tom, že sa unáhlene v nevedomej povýšenosti dívajú zvrchu na inak zmýšľajúcich. Nepomyslia, že práve to sa musí brať za klamné znamenie bezmocného neporozumenia. - Nesprávna viera pevne visí na ľuďoch a púta ich tak, že im uzavrie každý voľný výhľad k svetlej pravde. Neodvažujú sa myslieť inak, a preto nemôžu ani dopredu. S tým prichádza ešte to nebezpečie, že duše, ktoré sa takto sami pútajú aj v poslednej chvíli, zmeškajú čas k oslobodeniu a nevznesú sa zavčasu k svetlu. Tým musia skĺznuť do rozkladu a ako konečný cieľ nájdu večné zatratenie. Večné zatratenie znamená trvalé vylúčenie zo svetla. - Najhorším nepriateľom človeka, z hľadiska čisto pozemského, je pohodlnosť. Ale pohodlnosť vo viere stáva sa jeho duchovnou smrťou! - Nesprávna a bludná viera je poblúdenie! A táto drží ľudského ducha tu i na druhom svete pevne spútaného takou silou, ktorú môže uvoľniť len živá moc pravého Božieho Slova. Preto nech každý načúva jeho volaniu, koho sa to dotkne. Len ten, kto volanie vyciťuje, len tomu je určené! Taký človek nech potom skúma, uvažuje a oslobodí sa. Nech pritom nezabúda, že len svojím vlastným rozhodnutím može rozbiť putá, ktoré si sám predtým založil bludnou vierou. - Vzkriesenie tela! Ako môže telo hrubohmotnosti vystúpiť do praduchovnej ríše Boha Otca! Hrubohmotné, dokonca aj jemnohmotné, podľa večných zákonov prírody, podlieha rozkladu. Výnimky ani odchýlky v tom nejestvujú, pretože zákony sú dokonalé. Podľa toho ani hrubohmotné telo nemôže po smrti vystúpiť do ríše Otcovej, rovnako ani do jemnohmotného záhrobia, ktoré je tiež podrobené rozkladu! Také odchýlky sú pre dokonalosť Božích zákonov prírody jednoducho nemožnou vecou. - Boh je dokonalý ako aj jeho zákony. Dokonalosť je však rovnoznačná s nezmeniteľnosťou. Z toho plynie, že u prírodných zákonov je odchýlka nemožná. - Nemôže teda nastať ani vzkriesenie tela, ktoré ako hrubohmotné zostáva bezpodmienečne viazané na hrubohmotnosť! - Ak sa nejedno učenie uzatvára pred touto samozrejmosťou, danou nevyhnutne dokonalosťou Boha, dokazuje tým, že jeho základy sú falošné, že sú vybudované na ľudskom rozume, viazanom na priestor na čas. - Keď Kristus zostúpil na Zem, aby zvestoval Božie posolstvo pravdy, musel tiež použiť hrubohmotné telo z mäsa a krvi. Už v tejto skutočnosti by mal každý uvažujúci človek poznať nezmeniteľnosť prírodných zákonov, rovnako ako tiež v jeho telesnej smrti, ktorá nasledovala po ukrižovaní. - Ale ani toto hrubohmotné telo nemohlo byť po smrti výnimkou. Muselo zostať v hrubohmotnom svete! Nemohlo vstať z mŕtvych, aby vošlo do iného sveta! To nepripúšťajú pevné Božské či prírodné zákony vo svojej dokonalosti, ktorá vzišla z Božej vôle. - Ak má telo skutočne vstať z mŕtvych, tak sa to môže stať jedine tým spôsobom, že duša, spojená s hrubohmotným telom ešte po nejaký čas jemnohmotným povrazcom, je zavolaná späť do tohoto tela. Tak to bolo aj pri vzkriesení Lazára a mládenca z Naimu. - Vzkriesenie a vstup do iného sveta v pozemskom tele je absolútne vylúčený, a to ako pre ľudí, tak aj vtedy pre Krista! Pozemské telo Vykupiteľa šlo tou istou cestou, ktorou musí isť každé hrubohmotné telo podľa prirodzených zákonov Stvoriteľa. - Ježiš sa po svojej pozemskej smrti zjavil mnohým ľuďom, no nik ho na prvý krát nespoznal. Vyplýva z toho, že to muselo byť iné telo, ktoré videli, inak by ho boli všetci spoznali! - Všeobecný pojem "vzkriesenie tela" nachádza svoje oprávnenie pri pozemských zrodeniach, ktoré neprestanú, dokiaľ budú pozemský ľudia. Je to veľké zasľúbenie, že sa umožňuje opätovné pozemské žitie, ďalšia inkarnácia za účelom rýchlejšieho pokroku a nutného odčinenia zvratných účinkov nižších druhov, čo je rovnoznačné s odpustením hriechov. Je to dôkaz nesmiernej lásky Stvoriteľa, ktorého milosť spočíva v tom, že zosnulým dušiam, ktoré svoj pozemský čas celkom alebo čiastočne premárnili a vstupujú preto do záhrobia nehotoví pre vzostup, dáva sa znovu príležitosť zahaliť sa novým hrubohmotným telom alebo plášťom. Tak slávi ich odložené telo vzkriesenie v novom tele. |
49.Ľudské chápanie a Božia vôľa v zákone zvratného pôsobenia
|
- Ľudský rozum, ktorý je obmedzený priestorom a časom, vo svojej obmedzenosti nedokáže poznať skutočné bezprávie a rozlíšiť ho od práva. - Mnohé rozsudky pozemských súdov sú v príkrom rozpore s Božou spravodlivosťou. - Nemá tu byť reč o dobách stredoveku, o smutných časoch ukrutného mučenia, upaľovania čarodejníc a iných zločinoch justície. Práve tak sa to nemá dotýkať mnohých upaľovaní, mučení a vrážd, padajúcich na vrub náboženských obcí. Tých, krorí to konali, musia dvojnásobne zasiahnuť hrozné zvratné účinky, pretože pri tom zneužívali meno dokonalého Boha. - Mnohé sa zmenilo. A predsa samozrejme príde tiež doba, v ktorej sa bude pozerať na dnešné vykonávanie práva s podobnou hrôzou, ako sa my dnes pozeráme na spomenuté časy, v ktorých sa podľa nášho dnešného poznania skrýva toľko bezprávia. - Samotní ľudia a ich pohnútky k správaniu sa omnoho nezmenili. A kde dosiaľ zostáva vnútorný život rovnaký, tam sú rovnaké zvratné pôsobenia, ktorými sa prejavuje Boží súd. - Človek nesmie nikdy zabúdať, že sa má celkom sám plne zodpovedať za všetko to, čo sám cíti, myslí a koná, aj keď to bezvýhradne prijal od iných! Blažený je ten, kto dospel do tejto výšky a pristupuje skúmavo ku každému posudzovaniu, aby potom konal podľa vlastného cítenia. - Kto si naliehavo žiada spoznať v deji spätného pôsobenia Božiu spravodlivosť na rozdiel od svetských názorov, nech sa vynasnaží vybrať si nejaký príklad z pozemského života a pritom skúmať, na ktorej strane je skutočné právo a na ktorej bezprávie. Čoskoro sa silnejšie a živšie rozvinie jeho vlastná schopnosť vyciťovania a taký človek odhodí všetky naučené predsudky pochybných názorov. Tým povstane v ňom cit pre spravodlivosť, ktorý sa môže spoliehať sám na seba, pretože v poznaní všetkých zvratných pôsobení prijíma vôľu Božiu, v nej žije a pôsobí. |
50.Syn Človeka
|
- Ľudský duch bol a je príliš zatemnený, prilíš zaujatý sám sebou, než by mohol vznešené Božie posolstvá prijímať neskalene. - Tak ľudstvo nespoznalo preň najdôležitejšie proroctvo, proroctvo o Synovi Človeka. Predniesol ho Syn Boží za neustálich útokov zástupcov ľudí, ktorí žijúc v temnotách, museli prirodzene nenávidieť zvestovateľa pravdy. Proroctvo bolo prednesené súčasne ako hviezda nádeje, a predsa tiež ako vážne varovanie. - Tá istá vlna mylných pocitov a myšlienok, ktorá vtedy nepripustila spoznať Syna Božieho ako takého, zmiatla i pochopenie dôležitosti tohto zvestovania už v dobe jeho vzniku. - Človek, ktorý verí v Syna Božieho a v jeho slová a učinil ich v sebe živými, má ich aj správne ujasnené a podľa toho koná, ten samozrejme nepotrebuje čakať na zasľúbeného Syna Človeka. Veď Syn Človeka nemá priniesť nič nové, len to, čo už priniesol Syn Boží. Predpokladom pritom ale je, že slová Syna Božieho skutočne pochopil. - Ježiš označil príchod Syna Človeka za poslednú možnosť záchrany. Súčasne poukázal, že s ním sa dostaví súd a že tí, ktorí ani potom pre svoju tvrdošijnosť alebo lenivosť nebudú ochotní prijať osvietenie, budú musieť byť navždy zavrhnutí. - Syn Človeka! On i jeho doba sú dosiaľ zahalené závojom. Aj keď sa v nejednom duchu prebúdza nejasné tušenie i túžba po dni jeho príchodu, bude pravdepodobne nejeden túžiaci prechádzať popri ňom bez najmenšieho tušenia. Človek sa môže len veľmi ťažko vyrovnať s myšlienkou, že Božské na Zemi, poslúchajúc zákon Boží, nemôže byť zovňajškom iné než samotní ľudia. - Človek, ktorý hľadá v prirodzených zákonoch celého stvorenia vôľu svojho Boha, tiež ju v nich čoskoro spozná. Ten spozná v pravú hodinu toho, ktorý mu v Slove prináša oslobodenie, spozná ho vlastným skúmaním prineseného Slova, nie podľa pokriku davov. - Čisté Božstvo Syna Božieho prirodzene nieslo v sebe počas jeho vyslania a vtelenia aj podmienku znovuzjednotenia s Bohom, práve kvôli tomuto čistému Božstvu. Podľa toho muselo mať poslanie Syna Božieho, ako prostredníka medzi Božstvom a stvorením, časovo obmedzené trvanie. - Avšak Syn Boží sám zvestoval ľudstvu príchod Syna Človeka, ktorý potom zostane večným prostredníkom medzi Božstvom a stvorením. V tom spočíva nesmierna láska Stvoriteľova k jeho stvoreniu. - Rozdiel medzi Synom Božím a Synom Človeka je v tom, že syn človeka je síce zrodený z čisto Božského, ale je súčasne spojený s vedome-duchovným tak, že stojí akoby jednou nohou v Božskom a druhou súčasne v najvyššom vedome-duchovnom. Je časťou z každého a tvorí tak trvalý most medzi Božstvom a vrcholom stvorenia. - Poslanie Syna Človeka na Zemi je pokračovaním a zakončením poslania Syna Božieho, pretože poslanie Syna Božieho mohlo byť len prechodné. Toto pokračovanie a zavŕšenie je súčasne jeho utvrdením. - Syn Človeka má v porovnaní so Synom Božím pozemskejšiu úlohu. Ako podmienku pre jej splnenie musel prejsť aj najhlbšími hlbinami, i keď prichádza z najvyšších výšin, a to nie len na onom svete, ale i na Zemi, aby mohol na sebe samom "prežiť" všetku bolesť a všetko utrpenie ľudí. Až potom, keď príde jeho hodina, bude môcť účinne zasiahnuť do nedostatkou a svojou pomocou urobiť zmenu. - Viac ako polovica ľudí, žijúcich v tomto čase na Zemi, na ňu vôbec nepatrí! - Obmedzený rozum ako jediný vládca, bude vždy rýdzo pozemsky podporovať všetko hmotné, a tým tiež pestovať k tomu sa pridružujúce zlé sprievodné účinky. Z toho vyplývajúci úpadok vyššieho chápania vytvoril prielom a podal ruku nadol, ktorej sa mohli zachytiť a vyšplhať sa nahor k vteleniu duše, ktoré by sa pre svoju duchovnú tiaž nikdy nedostali z hustej temnoty až na pozemský povrch. - Nebude to vôľa ľudí, ktorá by raz mohla uznať Syna Človeka, vyslaného Bohom, ale bude to moc Božia, ktorá ho má vyzdvihnúť v hodine, keď ľudstvo v bezmocnom náreku bude úpenlivo prosiť o spásu. Potom zmĺknu urážky, lebo hrôza zavrie ústa posmievačom. Ľudia budú prijímať všetky dary, ktoré Stvoriteľ ponúkne tvorom prostredníctvom Syna Človeka. Kto ich však nebude chcieť od neho prijať, bude zavrhnutý na všetky veky. |
51.Pohlavná sila a jej význam pre duchovný vzostup
|
- Všetok život vo stvorení pozostáva z dvoch druhov. Zo seba vedomého a seba nevedomého. Až so sebauvedomovaním vytvára sa tiež predobraz Stvoriteľa, čím sa rozumie ľudská forma. Formovanie ide ruka v ruke s uvedomovaním. - V nevedomom, ktoré má rovnaké vlastnosti ako vedomé, spočíva prerodzene túžba po ďalšom vývoji. Ale to sa môže stať len stupňovaním túžby po sebauvedomení. - Pri určitej zrelosti nevedomého, túžiaceho po uvedomení, nastáva samočinné vypudenie a odlúčenie od nevedomého, ktoré ešte po uvedomení nezatúžilo. Toto vypudenie sa nazýva tiež vyhnaním. Tieto vypudené, duchovne-nevedomé čiastočky tvoria teraz duchovné zárodky budúcich ľudí! - Tento dej musí nastať, lebo v nevedomom niet zodpovednosti, avšak s uvedomovaním dozrieva súčasne i zodpovednosť. Pre duchovné je teda odlúčenie dozrievajúceho nevedomého nutné. - Zárodky sú vypudené smerom nadol, kde vstupujú do ríše bytostného. Duchovný zárodok sa tak ocitá v nerovnorodom prostredí a je teda akoby obnažený. Ak tam chce zotrvať, musí sa zakryť bytostným záhalom. Na ceste k poznaniu potrebuje teda nielen zakryť svoju nahotu, ako to obrazne podáva Biblia, ale je to tiež nutný vývojový postup. - Zem je tým hrubohmotným miestom, na ktorom sa stretáva všetko, čo spočíva vo stvorení. Je tu najvrúcnejšie prežívanie vplyvom spájania všetkých druhov stvorenia, k čomu hmotnosť napomáha. - Zatiaľ ešte neviazane, teda bez viny vyciťuje zárodok ducha na tomto prahu všetkej hmotnosti výbežky záchvevov silných prežívaní, odohrávajúcich sa pri vzniku a zániku všetkého hmotného. - Ale skutočné prežitie v ňom spočívajúcej túžby mu nakoniec poskytne len hrubohmotná Zem! Preto ho to pobáda ďalej až k pozemskému zrodeniu. Chce prejsť od ochutnávania k užívaniu. - Niet nijakej duchovnej dedičnosti! Žiaden človek nie je schopný svojim deťom zo svojho živého ducha nič odovzdať. - Ani jedno dieťa nemôže vďačiť svojim rodičom za nejakú duchovnú schopnosť, ale práve tak im nemôže robiť nejaké výčitky za nedostatky! - Príťažlivá sila všetkého rovnorodého, ktorá je taká dôležitá pri narodení, môže vychádzať ako od otca tak aj od matky, ale práve tak od každého človeka, ktorý sa zdržuje v blízkosti nastávajúcej matky. Preto by každá nastávajúca matka mala byť opatrná na to, koho trpí vo svojej blízkosti. - Pritom treba pamätať, že vnútorná sila príťažlivosti spočíva prevažne v slabostiach, a nie snáď vo vonkajšom charaktere. - Príchod človeka na Zem pozostáva s počatia, vtelenia a narodenia. Inkarnácia, to jest vstup duše do tela, nastáva uprostred tehotenstva. - Okamih inkarnácie prináša so sebou prvé záchvevy malého tielka. Pritom veľmi často dochádza i k zmene cítenia u nastávajúcej matky. Podľa druhu ľudskej duše, ktorá do nej vstúpila, je to cítenie oblažujúce alebo skľučujúce. - Na Zemi už dlhšiu dobu nemôže prísť nijaká duša k prvému vteleniu. Duše tu narodené preputovali už najmenej jeden pozemský život a tak už pri narodení sú opletené karmou. Možnosť ako sa s nej oslobodiť dáva pohlavná sila. - V detských rokoch je duša človeka chránená obalom hrubohmotného tela proti prúdom, ktoré by ju chceli zasiahnuť zvonku. V týchto rokoch sa rozprestiera nepreknuteľná priepasť medzi detskou dušou a jemnohmotným stvorením, kde žijú jemnohmotné záchvevy viny a odpykávania. - Dieťa môže naplno pôsobiť na svoje okolie, len svojou bytostnou časťou, ale nie duchovným jadrom. Voči zákonom má len o málo väčšiu zodpovednosť ako najviac vyvinuté zviera. - Ako dozrieva mladé telo, pozvoľna sa v ňom prebúdza pohlavná sila, nachádzajúca sa iba v hrubohmotnosti. Táto je najjemnejším a najušľachtilejším výkvetom celej hrubohmotnosti, to najvyššie, čo môže poskytnúť hrubohmotné stvorenie. - Pohlavná sila má úlohu i schopnosť pozemsky "prežiariť" celé duchovné cítenie duše. Duch až tým môže dosiahnuť pravé spojenie s celou hmotnosťou a až potom sa stane pozemsky plnohodnotným. - Prebudením pohlavnej sily sa začína zodpovednosť! Je to vážny bod obratu v bytí každého človeka. - Na tomto významnom bode dáva však múdra spravodlivosť Stvoriteľa nielen možnosť, ale súčasne dokonca aj prirodzený popud odvrhnúť od seba ľahko a bez námahy všetku karmu, ktorou sa doteraz zaťažil svojou slobodnou vôľou! Ak človek zmešká tento čas je to jeho vina. - So vstupom pohlavnej sily prebudí sa v prvom rade mocný vzlet nahor ku všetkému ideálnemu, peknému, čistému! U neskazenej mládeže oboch pohlaví to možno zreteľne pozorovať. Odtiaľ pramení zasnenosť mladých rokov, ktorej sa dospelí, žiaľ, často vysmievajú. - Nie bez dôvodu sa dostavujú chvíle, keď sa mladíkovi alebo dievčaťu zdá, akoby mali niesť všetku bolesť sveta a tiež chvíle, v ktorých k nim prichádza tušenie hlbokej vážnosti. - Taktiež často sa vyskytujúci pocit nepochopenia má v skutočnosti v sebe mnoho pravdy. Je to dočasné poznanie falošnej tvárnosti okolia, ktoré nechce, a ani nemôže porozumieť posvätnému náznaku k čistému vzletu do výšky. - Človek je v tomto čase dokonca neustále nabádaný, aby si zachoval chcenie k dobru, čím by hravo odvrhol starú karmu. - Pobádajúci nekľud je však znamením, aby sa nepremeškal čas, ale aby sa energicky striasla karma a začalo sa so vzostupom ducha. - Nie je však nič žalostnejšie ako to, keď sa tieto sily vyplytvajú v slepom opojení zmyslov a ochromia tým svojho ducha. - Keby človek dbal lepšie na seba a na dianie v celom stvorení, žiadna karma by nemohla byť silnejšia ako jeho duch, nadobúdajúci plnú silu, len čo sa mu pohlavnou silou dostane pevného spojenia s hmotnosťou, ku ktorej patrí tiež karma. - Ale je tu ešte ďalšia príležitosť k vzostupu: Láska! Avšak nie žiadostivá láska hrubohmotnosti, ale šľachetná, čistá láska, ktorá nepozná a nechce nič iné, než blaho milovaného človeka. - Pohlavná sila a pohlavný pud nie sú to isté. Pohlavná sila pretrváva, aj keď nízky pohlavný pud je už vyradený. - Len čo človek poskytne v sebe miesto čistej láske, nech už je to láska muža k žene alebo naopak, láska k priateľovi, k priateľke, k rodičom, k dieťaťu, na tom nezáleží, len keď je čistá; prináša tiež ako prvý dar príležitosť k odvrhnutiu karmy. - Pri láske ako prvý cit prebúdza domnienku, že sme nehodní toho druhého, koho milujeme. Tento dej možno nazvať vznikajúcou skromnosťou a pokorou, teda dosiahnutím dvoch veľkých cností. K tomu sa pripája ešte túžba držať ochrannú ruku nad druhým, aby mu odnikiaľ nebolo ublížené. ("Budem ťa nosiť na rukách".) Prebúdza sa tu najnežnejšia ohľaduplnosť. - Láska je schopná vyniesť človeka ako mocná sila búrky nahor k Svetlu, k Bohu, ktorý sám je Láska. - Ak chce človek nájsť správnu cestu, nech dbá vždy len na jedno. Nad všetkými pozemskými ľuďmi vznáša sa veľké a silné prianie: môcť byť pred sebou samými skutočne takými, za akých ich považujú tí, ktorí ich milujú. A toto prianie je tou pravou cestou! Vedie bezprostredne nahor. - Telesný pocit studu sa prebúdza súčasne s pohlavnou silou a je daný človeku na ochranu. - Pocit studu, ako prvý účinok pohlavnej sily, má ako prechod k pohlavnému pudu tvoriť prekážku, aby sa človek na svojej výške neoddával ako zviera pohlavnému ukájaniu. Beda národu, ktorý to nerešpektuje. - Len násilím, svojou vlastnou vôľou, dokáže človek odsunúť stranou tento nádherný dar a žiť potom bezuzdne ako zviera! Človek sa tak stáva s pána otrokom. - Čím väčší je stud, tým ušľachtilejší je pud, a tým vyššie stojí človek duchovne. Toto je najlepšie meradlo jeho vnútornej duchovnej hodnoty! - Zadusením alebo odstránením vonkajšieho pocitu studu zadusia sa tiež jemnejšie a najhodnotnejšie duševné vlastnosti, a tým sa znehodnotí aj vnútorný človek. - Je neklamným znamením hlbokého pádu a celkom istého rozkladu, keď ľudstvo pod klamnou zámienkou pokroku sa chce "povzniesť" nad tento v každom ohľade napomáhajúci klenot pocitu studu! Nech je to už po pláštikom športu, hygieny, módy, výchovy detí alebo pod mnohými inými tomu vítanými zámienkami. Úpadok a pád sa potom nedá zastaviť a len hrôzy najhoršieho druhu môžu ešte priviesť jednotlivcov ku spamätaniu. - A predsa je pozemskému človeku uľahčené dať sa na cestu k výšinám: stačí len, keď sa stane "prirodzenejším". Byť prirodzeným znamená dbať starostlivo na vnútorné cítenie a neuzatvárať sa násilne pred jeho napomínaním! |
52.Ja som vzkriesenie i život, nikto neprichádza k Otcovi, iba skrze mňa!
|
- Ježiš prichádzajúc z Božského oprávnene použil tieto slová, pretože mohol všetko vidieť z nadhľadu a ako jediný to skutočne vysvetlil. Jeho posolstvo, ktoré je od neho neoddeliteľné, ukazuje v zmätku falošných názorov jasnú cestu nahor k Svetlu. To znamená pre všetkých ľudských duchov, že sa môžu povzniesť, alebo sa vzkriesiť z hmotnosti, do ktorej sú ponorení za účelom svojho ďalšieho vývoja. Také vzkriesenie znamená pre každého život! - Všetko nízke a všetko zlé, teda všetko, čo sa nazýva temnom, jestvuje len v hmotnosti, a to v hrubohmotnosti a jemnohmotnosti! Kto toto správne pochopí, už tým mnoho získal. - Ak človek zmýšľa zle alebo nízko, škodí tým nesmierne sám sebe. Ľudský duch zahaľuje sa takto hutným druhom hmotnosti. Deje sa tak aj vtedy keď je jeho myseľ zameraná prevažne na pozemské, keď je v moci nejakej náruživosti. Nemusí to byť len nemravnosť, hazardné hry a pitie, ale tiež vyhranená záľuba pre niečo pozemské. - Tento hutný a teda aj temný obal zdržuje ducha od každej možnosti vzostupu a pretrváva tak dlho, dokiaľ tento duch nezmení spôsob svojho chcenia. - Len vážne chcenie a vážne úsilie po vysokom duchovnom môže narušiť a nakoniec celkom ostrániť taký obal. - Ak ľudia zotrvajú v hmotnosti, potom musia byť prirodzene aj oni raz vtiahnutí do rozkladu, ktorému je hmotnosť podrobená. Preto v dôsledku svojho ťažkého obalu sa nemôžu odpútať v pravý čas od hmotnosti. - Každý vývoj duchovného zárodku, ktorý túži uvedomiť si svoje osobné "ja", vyžaduje ponorenie sa do hmotnosti. Len prežívaním v hmotnosti sa môže k tomu vyvinúť. Inej cesty niet. Ale nie je k tomu ani nútený. Stáva sa to len vtedy, keď sa v ňom prebudí vlastná túžba. - Nad hmotnosťou stojí pevne prvé duchovné čisté stvorenie, tzv. raj. Tento raj, v protiklade k sformovanej hmotnosti, rozkladu nepodlieha. - Z tohoto miesta vychádza duchovný zárodok ako nevedomý a nezodpovedný. Navracia sa späť ako skutočná, vedomá a tým aj zodpovedná osobnosť, ak... nepoblúdi na svojej ceste hmotnosťou, a ak preto neuviazne v nej, ale oslávi vzkriesenie z nej ako úplne vedomý ľudský duch. - Keď sa tá časť sveta, na ktorej sa ešte nachádzajú ľudskí duchovia blíži pomaly k rozkladu, je najvyšší čas pre všetkých ľudských duchov, aby sa poponáhľali stať sa takými, aby mohli vystúpiť nahor k bezpečnému, jasnému prístavu večnej ríše. Aby teda našli pravú a predovšetkým najkratšiu cestu, ako sa dostať z dosahu začínajúcich nebezpečenstiev skôr, než ich tieto budú môcť strhnúť so sebou. Ak to ľudský duch zavčasu nedokáže, bude to pre neho stále ťažšie a nakoniec bude prineskoro! - Ľudský duch môže tak byť vtiahnutý do pozvoľného rozkladu. Treba pripomenúť, že rozklad sa nerovná zničeniu. Zničené nemôže byť nič. Je to len uvedenie do pôvodného stavu. U takto zatratených je zničené doteraz ziskané osobné "ja", čo sa deje za najväčších múk. - V priebehu mnohých miliónov rokov nadíde raz určitý rok ako rozhodujúce rozhranie nutného roztriedenia všetkého potrebného od nepotrebného. - Toto obdobie Zem teraz vo veľkom kolobehu dosiahla. Ľudský duch, nachádzajúci sa v hmotnosti, musí sa konečne rozhodnúť pre vzostup, inak ho hmotnosť zadrží a zovrie pre pozdejší rozklad. - Po úplnom rozklade hmotného v pralátku uvoľňuje sa tiež to, čo sa stalo opäť nevedome-duchovným a vznesie sa do výšky k svojmu druhu. Avšak nevracia sa tam ako vedomý ľudský duch, ale ako nevedomé semeno, ktoré bude zase od počiatku začínať svoje putovanie v novej časti sveta, až sa v ňom prebudí nové prianie. - Kristus každou svojou vetou vysvetľuje vždy obrazne nejaké prirodzené dianie vo stvorení. - Ak teda povedal: "Nikto neprichádza k Otcovi, iba mojím posolstvom" alebo "mojím Slovom" alebo "skrze mňa", je to to isté. Znamená to toľko ako: "Nikto nenájde cestu, iba tým, čo hlásam." Jedno znamená to isté ako druhé. Podobne, ak povie: "Prinášam vám svojim posolstvom možnosť vzkriesenia z hmotnosti a tým aj život," alebo: "Svojím Slovom som pre vás vzkriesenie i život." - Schopnosť slobodného rozhodovania ľudí nevolí vždy cestu nahor k Svetlu, nastáva zhutnenie hmotností, Svetlom nechcené. Hmotnosť sa týmto zhutnením stáva ťažšou a je zatláčaná na dráhu, vedúcu k prezretosti a k predčasnému rozkladu. - Akt Božej milosti však teraz chce poskytnúť pomoc v najvyššej núdzi, t.j. pred vstupom do savej sily víru rozkladu, tam sa priebeh zmení. - So zakotvením Svetla príchodom Božieho vyslanca zosilnie sila Svetla aj bez príčinenia ľudských duchov natoľko, že nastane očista. Táto povznesie tým omilostenú časť hmotnosti ešte v poslednej chvíli do svetlejších výšin, takže prejde ponad nálevku a môže zostať zachovaná. - Očistou sa prirodzene vymetie všetko temné. Zmetú sa tiež plody a prisluhovači temna aj s ich dietkami, zatiaľ čo ľudskí duchovia, ktorí potom ešte zostanú, musia vďačne zo všetkých síl usilovať k Svetlu. - Násilná očista, spojená so zakotvením Svetla, vyrovná sa úplnému znovuzrodeniu. |
53.Hrubohmotnosť, jemnohmotnosť, vyžarovanie, priestor a čas.
|
- Hrubohmotnosť je všetko to, čo človek môže vidieť svojími pozemskými očami, čo pozemsky pociťuje a počuje. K tomu patrí tiež to, čo vidí pomocou pozemských prostriedkov a čo ešte uvidí pri ďalších vynálezoch (napr.mikroskop). - Hmotnosť sama osebe je v jednotlivých vrstvách nečinná, bezmocná. Až potom, keď ju prenikne a pospája bytostné, ktoré je nad ňou, dostane sa jej tepla a oživenia. Poslúži ako obaly alebo telá najrôznejších tvarov a druhov. - Rôzne druhy hmotnosti sa nedajú zmiešať. Možno ich však pomocou bytostného viazať a tiež mnohonásobne spájať. V týchto väzbách a spájaniach vznikajú potom teploty a vyžarovania, pričom každý jednotlivý druh hmotnosti vytvára svoje charakteristické vyžarovanie. Spájaním týchto rôznych žiarení vzniká tzv. veniec žiarenia, ktorý je dnes už známy a nazýva sa ód alebo tiež vyžarovanie. - Tak má svoje vyžarovanie každý kameň, každá rastlina, každé zviera a možno ho pozorovať. Je veľmi rozdielne podľa stavu tela, teda obalu alebo tvaru. Preto sa vo venci žiarenia dajú pozorovať i poruchy a podľa toho rozoznať choré miesta tela. - Bytostné zväzuje, spája a oživuje hmotné. Duch však ovláda ako hmotné, tak aj bytostné. Len čo duch, teda duchovné, sa ponorí k svojmu vývoju do zväzku oživeného bytostným, je mu hmotnosť, z povahy veci, podriadená aj s bytostným. - Duchu je takto zverená vláda tým najprirodzenejším spôsobom. Je smutné, ak ju použije zle alebo nesprávne! Vyžarovania, o ktorých sme práve hovorili, poskytujú duchu vlastnú výzbroj k jeho vývinu. Úlohou ducha je, aby prepožičanú výzbroj používal správne, k svojmu blahu a vzostupu, ale nie k svojej škode a pádu. - Podstata venca žiarenia je smerodajná pre silu vĺn, t.j. aké záchvevy má prijímať zo systému žiarenia celého vesmíru. - Predstavte si základnú pôvodnú silu, vyliatu ako žiarenie na dielo stvorenia! Sila ním prechádza do každej časti a každého druhu. A každá časť a každý druh prepúšťa ju ďalej v pozmenenom žiarení. Rôznorodá podstata jednotlivých častí stvorenia prináša tak zmenu v pôvodnom žiarení a táto zmena mení tiež farbu tohoto žiarenia. - Podľa toho, ako človek, teda duch rozvíja a ovláda farby vo svojom vlastnom vyžarovaní, tak nalaďuje aj svoje vlny ako u rádia na tie isté farby a prijíma ich potom z vesmíru. Toto prijímanie môže sa práve tak dobre označiť ako priťahovanie alebo príťažlivá sila rovnorodosti. - Vy, hľadajúci, siahnite do tejto siete žiarenia vedome, ale s dobrým chcením a v pokornom uznaní vášho Boha, ktorý vám dal toto zázračné stvorenie. Môžeme ho ľahko užívať k svojmu šťastiu ako v detskej hre, len keď budete konečne úprimne chcieť, a zbavíte sa všetkej namyslenosti na svoje znalosti. Najprv musíte zhodiť falošné bremeno z vašich pliec a z vášho ducha. Inak sa nemôžete vzpriamiť a oslobodiť. - Aj vo vyžarovanej zmesi ľudského tela musí byť bezpodmienečná harmónia. Je to na ochranu ducha, k jeho vývinu a k jeho vzostupu, aby sa mu dostalo plnohodnotných prostriedkov, ktoré mu boli určené v normálnom vývoji stvorenia. Už len samotný výber pokrmov má na systém žiarenia veľký vplyv. - Toto všetko však nemôže spôsobiť vzostup, ani ho privolať. Vytvára iba zdravú pôdu pre plnú činnosť ducha. Je vyhradené jeho chceniu zvoliť si cestu nahor, stranou alebo tiež cestu nahol. - Jemnohmotnosť je úplne iného druhu, inej podstaty, než hrubohmotnosť. Nebude sa môcť nikdy stať hrubohmotným, ale tvorí prechodný stupeň smerom nahor. - Život v jemnohmotnosti je "nad pozemskými pojmami priestoru a času". Aj v jemnohmotnosti je síce pojem priestoru a času, avšak zase iného druhu, prispôsobený jemnohmotnosti. - Pojem priestoru a času jestvuje vlastne v celom stvorení, ale vždy je viazaný na určitý druh! Samotné stvorenie má svoje hranice, a preto aj preň platí ešte pojem priestoru. - Tiež všetky základné zákony, ktoré jednotne prechádzajú celým stvorením, sú vo svojom pôsobení vždy ovplyvňované dotyčným druhom stvorenia, na vlastnostiach ktorého sú závislé! Preto sa musia následky určitého zákona v rôznych častiach stvorenia tiež prejavovať rôzne. |
54.Omyl jasnovidectva
|
- Ľudia nadaní darom jasnovidnosti sa často až príliš radi nechávajú obdivovať za niečo, čo im je v skutočnosti práve tak cudzie ako, aj ich okoliu, ktoré kladie tak mnoho otázok! - Svoju skutočnú nevedomosť zahaľujú do bezopzažného úsmevu, ktorý má predstierať vediaceho. - Pravú hodnotu nadobúda jasnovidectvo len skutočným poznaním. Len poznanie samé dokáže dať tejto prirodzenej schopnosti istotu, a tým aj správne stanovisko a správny cieľ. - Človek i pri svojom najväčšom nadaní môže vždy skutočne dovidieť iba tak ďaleko, ako to pripustí jeho vlastná vnútorná zrelosť. Je pritom viazaný na svoj vlastný vnútorný stav! Nemôže vidieť skutočne niečo iné než to, čo je s ním rovnorodé. - Vo chvíli, kedy by človek prekročil hranice záhrobia, určené mu stavom jeho vlastnej zrelosti, musel by ihneď stratiť vedomie o svojom okolí. - To čo človek vidí nad touto hranicou, nech sú to už krajiny alebo osoby, to nikdy skutočne živo neprežíva, ani osobne nevidí. Sú to vždy iba obrazy, ktoré sa mu zjavujú, i keď sa domnieva, že počuje ich reč. Nikdy to nie je skutočnosť. Tieto obrazy sú zdanlivo také živé, že ani sám nedokáže rozoznať, čo sa mu iba zjavuje a čo skutočne prežíva. Lebo silnejší duch môže vyvolať také obrazy svojou vôľou. - Mnohí jasnovidní a jasnočujní ľudia sa pri svojich výletoch do záhrobia domnievajú, že sú omnoho vyššie, ako sú v skutočnosti. A z toho pramení mnoho omylov. - Mnohí sa dokonca domnievajú, že vidia alebo počujú Krista, je to veľký omyl. Podľa zákonov Božej vôle je celkom nemožné preklenúť túto obrovskú priepasť chýbajúcej rovnorodosti! - Ak jasnovidný alebo jasnočujný človek zanedbáva svoje pozemské povinnosti preto, že chce prenikať do záhrobia, premeškáva tým viac, ako získava. Len čo pre neho nastane potom doba, kedy by mal dozrievať v záhrobí, prejaví sa u neho medzera, ktorú môže vyplniť len na Zemi. Preto nebude môcť stúpať ďalej nahor. - Každý stupeň ľudského bytia vyžaduje, aby bol skutočne prežitý s plnou vážnosťou a s plným chápaním súčasnej prítomnosti. Nedostatok v tom prináša oslabenie, ktoré sa pri ďalšej ceste musí prejavovať stále citeľnejšie. - Človek si žiaľ osvojil chorobný návyk, siahať vždy ďaleko nad seba, pretože sa domnieva, že je niečím viac, ako v skutočnosti je. |
55.Druhy jasnovidectva
|
- Človek má na sebe obal z každého druhu stvorenia, nachádzajúceho sa pod duchovným. Každý obal je vlatne to isté ako jedno telo. Človek je teda duchovné jadro, ktoré vývojom k sebauvedomenie prijíma ľudskú podobu. Pri samotnom vývoji k Svetlu sa neustále idealizuje až k najdokonalejšej kráse, pri zostupe však nadobúda opak toho, čo sa stupňuje až k najgrotesknejším znetvoreninám. - Hrubohmotné telo tento vývoj nepodstupuje. Navonok krásny pozemský človek môže byť vnútorne škaredý a naopak. - Každé telo, každý obal, do ktorého je ľudský duch zahalený má svoje zmyslové orgány. - Keď človek pri pozemskej smrti odkladá hrubohmotné telo, tak samozrejme odkladá aj hrubohmotné zmyslové orgány. Pozemské úmrtie človeka nie je teda nič iné ako odhodenie najvonkajšieho obalu. Ihneď po tomto odložení nachádza sa v úrovniach jemnohmotnosti. Tam opäť môže používať len zmyslové orgány jemnohmotného tela. Pozerá teda očami jemnohmotného tela, počúva jeho ušami atď. - Ľudský duch pri vstupe do jemnohmotnosti sa musí naučiť správne a vhodne používať zmyslové orgány jemnohmotného tela. Primerane k inorodej hmotnosti, ktorá nie je taká ťažkopádna. Tu prebieha aj naučenie sa správne používať tieto orgány rýchlejším a ľahším spôsobom. A tak to pokračuje u každého ďalšieho druhu. - Na uľahčenie privyknutia si v rôznych druhoch úrovní slúži pre medziúrovne to prechodné zrenie alebo polozrenie. Napríklad jemnohmotné oko môže na začiatku svojej činnosti pohľadom naspäť dosiahnuť polozrením úroveň, kde si podávajú ruku jemná hrubohmotnosť s hrobou jemnohmotnosťou. - Toto polozrenie dáva ľudskému duchu pri jeho prechode určitú oporu, takže sa nikdy nemusí cítiť celkom stratený. Tak je to na každej hranici dvoch rôznych druhov. - Ak človek po prechode rôznymi oblasťami jemnohmotnosti odloží tiež jemnohmotné telo, vstúpi do bytostného. Potom mu zostáva bytostné telo ako vonkajší obal; jeho očami sa musí pozerať a jeho sluchom načúvať. To až dovtedy, kým mu nebude umožnené odložiť aj bytostné obaly a vojsť do ríše ducha. Až tu je sám sebou, bez záhalov. Používa svoje duchovné orgány. - Zhmotňovania pozemsky zosnulých sú iba deje, pri ktorých pozemskí zosnulí nachádzajúci sa v jemnohmotnom tele, berú na seba za použitia média ešte obal jemnej hrobohmotnosti. - Človek musí pamätať na to, že hrubohmotnosť môže byť "pochopená" len hrubohmotnosťou, jemnohmotnosť len jemnohmotnosťou, bytostné len bytostným a duchovné len duchovným. - Pozemský človek sa môže pozerať svojím hrobohmotným zrakom a za svojho pozemského bytia otvoriť i svoje jemnohmotné oko aspoň občas. To znamená, že nie snáď súčasne, ale po sebe. Keď hľadí svojím jemnohmotným okom, zostáva hrobohmotné oko buď úplne alebo čiastočne vylúčené a naopak. - Keby sa aspoň raz ľudia povzniesli natoľko, že by premohli svoju namyslenosť a bez predsudkov prijali skutočne vážne Posolstvo Grálu ako výklad sveta, keby pri jeho štúdiu vyradili svoju snahu - sami vedieť všetko lepšie - tu by sa im čoskoro otvorili výhľady, objasňujúce v logickom slede všetko nimi nepochopené dianie a tiež výhľady, urovnávajúce s veľkým elánom cesty k doteraz nepoznanému. - Je však dobre známe, že práve hlavatosť je iba jedno z najneklamnejších znamení skutočnej hlúposti a obmedzenosti. - Ako základ k posúdeniu jasnovidectva by muselo byť známe, akým okom sa jasnovidec pozerá v tej chvíli, do ktorej oblasti teda nazerá a ako je jeho zrak vyvinutý. Len potom sa môžu urobiť ďalšie závery. - Dnes sa za tzv. znalcov považujú práve tí ľudia, ktorí vôbec ničomu nerozumejú. - Kto chce jasnovidcov posudzovať alebo dokonca odsudzovať, ten musí celé stvorenie skutočne poznať! Pokiaľ tomu tak nie je, má o tom radšej mlčať. Ale práve tak málo to možu posudzovať tiež horliví zástancovia jasnovidectva, predkladajúci tvrdenia, ktoré sa nedajú zdôvodniť bez dôkladnej znalosti stvorenia. - Niektorí príslušníci v odbore okultizmu zviedli z cesty svojími teóriami a počínaním už mnoho hľadajúcich. Zodpovednosť ich však neobíde, a dopadne so strašnou silou na všetkých tých, ktorí si tak ľahkovážne počínali v týchto najvážnejších odboroch. Ale tí pomýlení a zvedení budú musieť znášať škodu za to, že sa tak ľahko dali zviesť falošnými názormi. - Medzi jasnovidcami vyskytuje sa teda zrenie jemnej hrubohmotnosti, zrenie jemnohmotnosti a zrenie bytostného. To všetko je možné rovnorodým okom vo chvíli zrenia, avšak duchovné zrenie ostalo ľuďom uzavreté. Väčšine jasnovidcov sa otvoria jemnohmotné oči a len zriedkakedy sa stáva, že vidia aj očami bytostného tela. |